Združenie trénerov Slovenskej basketbalovej asociácie

 

Nábor, výber, prípravka, mini žiaci.

Ivan Leibitzer a Miroslav Mráz

 

Úvod

Už dávno neplatí socialistické heslo: „Najlepší tréneri deťom“. Tento výrok sa opakuje od čias normalizácie a budovania rozvinutého socializmu až do dnes. Realizácia sa zatiaľ nepodarila a keď sa pozrieme na obsadenie trénerských postov pri prípravkách a v mini družstvách, zisťujeme, že sú tam zanietení rodičia a v lepšom prípade nejaký bývalí hráči bez minimálnych znalostí o práci s najmenšími deťmi. Česť výnimkám, ktoré spočítame na jednej invalidnej ruke drevorubača. Tréner musí byť trénerom a nie zapáleným rodičom. Zápal rodičov má často opačný dopad, ako potrebuje tréningový proces.  
Môžeme smelo konštatovať, že svet nám uteká práve v práci s deťmi. Svet investuje do detí, ktoré v kadetskom veku získavajú basketbalové majstrovstvo, kým naše sú na pol ceste pri odstraňovaní nedostatkov vo všetkých herných činnostiach. Náhodne sa objaví nejaký talent, ktorý je porovnateľný zo svetom, ale len v niektorých činnostiach. Na tomto fóre to nezmeníme a žiaľ musíme sa dívať na pomalý ústup basketbalu na Slovensku. Úspešnosť klubov je závislá len na peniazoch a nie na práci s deťmi a mládežou. Kto získa viac peňazí, obsadí vyššie tabuľkové miesto, ktoré teší  pár dní ľudí v oblekoch, ale pri tom Slovenský basketbal plače.

Viaceri odborníci zaoberajúci sa tréningom detí a mládeže majú podobný názor. Presná citácia Mgr. Milana Ivanku (2010): Je potrebná zmena v príprave mládeže v kolektívnych športových hrách? (Ako nezničiť talent!)
 „Príprava mládeže v športe je chápaná, ako zložitý komplex činností smerujúcich k jednému cieľu, k výchove komplexného športovca a následne profesionálneho hráča. Športový tréning mládeže je kvalitatívne i kvantitatívne odlišný od tréningu dospelých. Vyžaduje si odborníkov, ako po stránke hernej, tak i pedagogickej a psychologickej. Je do plaču pri pomyslení na rokmi ošúchanú vetu. „Najlepší tréneri mládeži !“ Táto pekná veta sa stala obyčajnou frázou na kilometre vzdialenou od skutočnosti. Mnohí naši odborníci „teoretici“ donekonečna rozprávajú a píšu o zvyšovaní úrovne športu na Slovensku, no skutočnosť je úplne iná ! „Teoretici“ chodia na rôzne zahraničné stáže, semináre, školenia, no doteraz neboli schopní zaviesť proklamované poznatky a moderné metódy do praxe. Ich snaha o zmenu končí s posledným slovom na popísanom papieri. Je to tragédia nášho športu, lebo bez konkrétnych systémových a hlavne praktických zmien v metodike prípravy mládeže, v prestupovom poriadku, v systéme súťaží, vo vzdelávaní trénerov, v propagácii športových hier, v lepšej starostlivosti o mládež a pod. sa kolektívne športy na Slovensku budú neustále prepadať do ničoty priemernosti a tým pádom i neúspešnosti. Celkový systém prípravy mládeže je prežitý, je zlý, náhodný, prehnitý a nereflektuje požiadavky súčasnej doby. Ak chceme nadviazať na úspešnú históriu československého športu, musíme zmeniť celkovú filozofiu prípravy mládeže v kolektívnych športoch a hlavne zvýšiť ich atraktivitu a tým i masovosť. Inej cesty niet !“

 

1. Príprava trénera

Najdôležitejšie je určenie si cieľov svojej činnosti:
? chcem naučiť deti basketbal
? chcem tvorivo tráviť svoj voľný čas
? ochota vzdelávať sa a získavať informácie pre prácu s deťmi
? chcem naučiť deti basketbal za finančnú odmenu
? zaujímajú ma len peniaze
? chcem byť pri tom, lebo v družstve je môj rodinný príslušník

Adept na prácu s deťmi si musí uvedomiť, že:
> musí sa vyzbrojiť nekonečnou trpezlivosťou
> musí vedieť rozdeliť deti podľa:
        > vrodených predpokladov
        > schopnosti učiť sa
        > schopnosti použiť naučené
        > schopnosti adaptovať sa
        > schopnosti ovládať svoje emócie
        > schopnosti znášať športový tréning
> musí správne ovládať popisovanie herných činností
    (predvádzanie je plusom)
> musí vedieť zaujať deti
> musí vedieť pripraviť pre deti zábavu
> musí neustále napredovať vo výučbe nových zručností
> musí si uvedomiť, že basketbal je jedinečný v tom, že päť hráčov
     na ihrisku sú nie len útočníci, ale aj obrancovia
> musí vedieť vytvárať hodnotné vzťahy, ktoré majú prerásť až do
     mimo tréningového voľného času
> musí byť objektívny a spravodlivý

Dôvody, prečo deti odchádzajú od športu:

• strata záujmu, chuti a zápalu pre vec
• nedostatok zábavy
• tréner, ktorý nevie učiť, je nedostatočne kvalifikovaný, bez praxe, nevie jednať s deťmi a vytvára zlý vzťah tréner - hráč
• vzájomné negatívne ovplyvňovanie detí
• pocit krivdy

Keď je nám jasné, čo a ako chceme,  čo musíme ovládať a čoho sa vystríhať, prejdeme na spôsob náboru.
Dôležité je, aby sme mali dostatočný časový priestor v telocvični a potrebné vybavenie čo sa týka výšky košov a veľkosti a počtu lôpt. Deti majú vedieť, s čím sa budú stretávať počas tréningového procesu.
Skúsenosť  hovorí, že  pri  nábore je najvhodnejšie mať  najviac štyri det na jedného trénera a jeden kôš.
               Prv,  ako  pôjdeme  ďalej,  rozhodli  sme  sa,  že  ponúkneme  názor  už spomenutého Mgr. Milana Ivanku na stav mládežníckeho športu na Slovensk s ktorým sa plne stotožňujeme.
      „Celkový systém prípravy mladých hráčov by sa mal viacej orientovať na masovú základňu. Masovosť v športových hrách by sa opäť mala stať základom pyramídy, kde na vrchole je profesionálny hráč(ka). Čím väčšie a pevnejšie základy, tým bude i vyšší vrchol tejto pyramídy. No v skutočnosti náš mládežnícky šport i napriek mnohým úspechom je v hlbokej kríze, ktorá ako hrdza rozožiera všetko  odspodu  smerom hore. Pomaly, ale isto sa vytrácajú celé mládežnícke družstvá, dediny nemajú prostriedky na mládež, nevychovávajú nové talenty, nemajú motiváciu, talenty vo väčšine prípadov v 15 rokoch končia a volia pohodlnejší spôsob života. Kluby nemajú fundovaných trénerov a funkcionárov. Toto je však len jedna z príčin úpadku kolektívnych športových hier na Slovensku.
        Ďalším nedostatkom je nesprávna filozofia mládežníckeho športu. Tá by mala vychádzať z podstaty každého dieťaťa, prežiť šťastné, veselé a radostné detstvo! Šport, ako svetový fenomén, má všetky predpoklady toto v plnej miere naplniť v spojení rodina – škola – hra. Hra musí byť pozitívny sociálny činiteľ, ktorý svojimi mechanizmami ovplyvňuje množstvo ľudí a hlavne mládeže.  Hra  v  kolektíve  od  útleho  veku prispieva k socializácii osobnosti a preto je považovaná za významný faktor pri výchove dieťaťa.
       Tréning mládeže má výrazné zameranie na vytváranie nových schopností, vôľových dispozícií (motivácia pre hru), mládež lepšie znáša záťaž, je odolnejšia, zdravšia, prejavuje sa u nej vyššia miera aktivity a iniciatívy. Jedným z ďalších problémov súčasného nepriaznivého stavu v našich kolektívnych hrách je i  pomerne nízka úroveň a hlavne efektívnosť tréningového procesu a to hlavne v nižších kategóriách.

Nedostatky z nekoncepčnej a naturalistickej práce sa potom prejavujú vo vyšších kategóriách mládeže. Tréningový proces musí smerovať k vytváraniu potrebných pohybových a technických základov pre ďalší herný rast hráčov.
     Veľké nedostatky sú v povinnej školskej telesnej výchove, ktorá nevie nahradiť nízku mieru prirodzeného rozvoja motorických schopností u detí! Preto je nízka úroveň všestrannej prípravy hráčov, veľmi zaostávame v rýchlosti a obratnosti.
Základom súčasného poňatia športových hier je rýchlosť a vysoká úroveň technických činností s loptou v pohybe! Ak sa chceme vyrovnať svetovému trendu musíme už od najmladších kategórií dbať o kvalitný rozvoj týchto schopností.

Ktorí tréneri trénujú cielene a rovnovážne schopnosti, ktoré sú také dôležité napríklad pri zakončovaní vo futbale, hádzanej, hokeji, basketbale ?

      Príprava mladých hráčov predstavuje plynulý proces získavania talentov, ich stvárňovania a preraďovania do družstiev dospelých. Pri príprave mladých hráčov musíme vychádzať jednak zo všeobecných zásad tréningu a jednak zo špecifických zásad ako sú vek, zdatnosť, podmienky.“

Vyberáme  pár  viet z  príspevku  známeho  trénera z Českej republiky prof. Lubomíra Dobrého a Daniely Stackeovej, ktorý uvádzajú štúdiu hnutia „Positive Coaching Aliance (PCA)“, kde sa delia tréneri na dva modely:
    ¦ bežný tréner
    ¦ pozitívny tréner

„Běžný trenérský model „vyhrát za každou cenu“ tvrdě omezuje potenciál mladých lidí vytěžit ze sportování pro život pozitivní poznatky a zkušenosti. Musí být nahrazen, aby se mohlo využít výchovného potenciálu sportů. Trenér typu „vítězství za každou cenu“ má pouze jeden cíl: vyhrát. Učí dovednosti a vymýšlí strategie jak přivést tým k vítězství.“

„Pozitivní trenér je ten, který má dva cíle. Také chce vyhrát, ale je to pro něj druhořadý cíl. Především pomáhá hráčům rozvinout jejich pozitívní charakterové rysy, které by mohly být jednou z podmínek jejich úspěchu v životě. Vítězství je důležité, je to však druhotný cíl. Důležitější je umožnit hráčům získat užitečné životní zkušenosti. Pozitivnímu trenérovi jde na prvním místě o hráče. Pozitivní trenér pomáhá hráčům nově objasnit, co znamená být vítězem zásluhou orientace na dokonalost zvládnutí sportovních dovedností a ne orientací na ukazatel skóre. Vidí vítězství jako druhotný produkt cesty za dokonalostí. Zaměřuje se více  na úsilí než na výsledek a také více na učení než na srovnávání s druhými. Chápe, že chyby jsou důležitou a nevyhnutelnou součástí učení a vytvářejí prostředí, v němž hráči nemají strach udelat chybu. Pozitiní trenér využívá příležitostí, při kterých se dělají chyby a neustále upozorňuje hráče, že klíč k úspěchu spočívá v reakcích jich samých na ně. Vytyčuje standardy pro trvalé zlepšování výkonu všech – sabe samého i hráčů. Povzbuzuje své hráče bez ohledu na úroveň jejich výkonnosti, chce od nich, aby se snažili stát se pokud možno nejlepšími hráči i lidmi. Přesvědčuje hráče, že vítězem je ten, kdo se nejvíce snaží, kdo se nepřestává učit a zlepšovat a kdo nepřipouští, aby chyby, nebo strach z chyb zpomalovaly jeho výkonnostní růst nebo ho zastavili.“ 

2. Nábor

Deti si pozývame postupne na konkrétny deň a konkrétnu hodinu. Musíme dbať na svoju dochvíľnosť, ktorá robí prvý dojem. Váhavým deťom a deťom, ktoré sú oslovené inými športmi, ponúkneme len vyskúšanie si svojich schopností. Necháme im čas len deň, dva, na rozhodnutie pre basketbal. Dlhší čas je pre nás nevýhodou.
Celý nábor záujemcov o basketbal je vhodné rozdeliť na štvorčlenné skupiny a podľa počtu košov, ktoré sú pre deti vhodné (265 cm) a počtu trénerov (asistentov), pozývať si jednotlivé skupiny samostatne, aby sa zabezpečil maximálne dlhý kontakt detí s trénerom. Pri tomto spôsobe náboru, ktorý má prejsť do výberu je potrebné mať na určitý čas (poľa počtu prihlásených) zabezpečenú telocvičňu na každý deň. Deti vo štvoriciach striedať, tak aby boli v kontakte s loptou v tomto období 3x v týždni.
Zvykom na Slovensku je, že prípravka má stretnutie-tréning jednu hodinu jeden až dva krát v týždni, čo je nedostačujúce.

Príklad: 4 koše, 4. tréneri, 24 detí:
 
    pondelok:        1. kôš          hráči 1, 2, 3, 4
                            2. kôš          hráči 5, 6, 7, 8
                            3. kôš          hráči 9, 10, 11, 12
                            4. kôš          hráči 13, 14, 15, 16

    utorok:           1. kôš          hráči 1, 2, 17, 18
                            2. kôš          hráči 5, 6, 19, 20
                            3. kôš          hráči 9, 10, 21, 22
                            4. kôš          hráči 13, 14, 23, 24

   streda:             1. kôš          hráči  3, 4, 17, 18
                            2. kôš          hráči 7, 8, 19, 20
                            3. kôš          hráči 11, 12, 21, 22
                            4. kôš          hráči 15, 16, 23, 24

Po troch dňoch a dvoch stretnutiach (tréningoch)  pre jedného hráča, kde deti získali prvé informácie o základoch basketbalu, si môžeme rozdeliť deti podľa už uvedených schopností a pozvať ich na stretnutia vo štvrtok a piatok. Neskôr prejdeme na rozdelenie na dve skupiny najviac po 8-10 detí. Treba si uvedomiť, že pri vyššom počte detí  sa skracuje časová možnosť venovať sa jednotlivému hráčovi a tak zabezpečiť  jeho správne návyky. Hráč sa začne nudiť, napreduje pomaly a odchádza od basketbalu. Ak zostáva, veľmi rýchlo nachytá nesprávne zlozvyky a skúsenosti hovoria, že naprávanie zlozvykov je mnohonásobne náročnejšie a časovo zdĺhavejšie.
Keďže ide o basketbal, prvé stretnutie detí s loptou a košom musí byť vedené na vysokej odbornej úrovni, lebo deti sa budú stretávať s loptou mimo odborného vedenia časovo neporovnateľne viac a aj preto, lebo prvý správny návyk je životne dôležitý a bude sprevádzať hráča snáď až do konca jeho kariéry. Prvou basketbalovou činnosťou, ktorou je streľba z miesta od dosky z krátkej vzdialenosti, musí prejsť každý jeden hráč. Zvládnuť ju musia všetci hráči pravou i ľavou rukou. Tréner musí presvedčiť každého hráča, že streľbu zvládne a povzbudzuje ho a pochváli za každý drobný úspech.
Pri výučbe základov musí byť tréner nekonečne trpezlivý.

Základ výučby je:
                             > správne držanie lopty
                             > správny basketbalový postoj
                             > správny výber vzdialenosti na prihrávku
                             > správna vzdialenosť pre streľbu na kôš
                             > správny postup prevádzania streľby
                             > správny pohyb bez lopty
                             > správny pohyb s loptou

Tréner má mať svoju základnú osnovu, ktorej by sa mal držať a v ktorej by nemali chýbať:

> spokojnosť detí a ich napredovanie je na prvom mieste
> všetky deti sa musia zúčastňovať na nácvikoch a v hre
> udržať súťaživosť detí pri nácvikoch
> smerovať všetku činnosť k tímovej práci
> hru viesť v zábavnom duchu
> udržať radosť detí zo získania nových zručností

Počas vedenia tréningového procesu si musí tréner všímať jednotlivých hráčov a ich osobnostný rast, aby vedel, aké typy športovcov má vo svojom družstve.

Vychádzajúc zo správania detí môže tréner vypozorovať niekoľko typov osobností:
¦ disciplinovaný
¦ agresívny          - pozitívne
                            - negatívne
¦ odolný
¦ kreatívny
¦ ctižiadostivý         - víťazný typ
                                - vodcovský typ
                                - odvážny typ
¦ disponuje športovou inteligenciou
¦ empatický
¦ emotívny
¦ flegmatický

Dajú sa vypozorovať aj ďalšie typy, ktoré nie sú škodlivé v kolektívnych športoch a dajú sa využiť v prospech družstva.

Správanie detí môže byť aj problémové a tréner by to mal včas zistiť a pokúsiť sa o nápravu, prípadne o zmenu za pomoci rodičov. Často sa zmiešajú výborné vlastnosti s vlastnosťami, ktoré bránia rozvoju tých dobrých. Tréner musí byť pripravený správne a hlavne nenásilne usmerniť vývoj takej zmiešanej osobnosti. Hráč si nesmie všimnúť svoju postupnú premenu.
Problémové typy športovcov:

•  egoista
•  egocentrik
•  úzkostlivý
•  pohodlný, lenivý
•  psychicky labilný
•  bojazlivý
•  uzavretý
•  depresívny
•  deštruktívny

 

           Ak sa ukáže, že niektorý hráč narúša tréningový proces a nezmení svoje správanie ani po prvom upozornení, najvhodnejšie je vylúčiť ho z tréningového procesu v tom dni a dať mu príležitosť vrátiť sa na budúci tréning, ale zo zmeneným správaním. Netreba sa báť vylúčiť ho úplne, ak nie je ochotný prispôsobiť sa nastolenej disciplíne. Tréner veľmi rýchlo zistí správnosť svojho rozhodnutia. Deti budú okamžite vnímavejšie a pracovitejšie.
          Z náboru sme prešli plynule do výberu.
3. Výber

            Po niekoľkých tréningoch (10-12 tréningov), kedy deti budú pripravené na život v športovom kolektíve, môžeme pristúpiť k činnostiam zameraným špeciálne na basketbal. Do každej tréningovej jednotky vložíme zábavu a nebasketbalové súťaže s loptami, aby sme deti motivovali pre tímovú prácu a zodpovednosť za výsledky. Zábava a súťaže musia mať cieľ a dôvod prečo sa robia. Všetko sa musí prispôsobiť ich veku a nepreraďovať a netlačiť ich medzi starších a silnejších, lebo potom bude u nich prevládať silový spôsob vykonávania herných činností.

4. Prípravka

           Dbajte, aby každý hráč prešiel kompletnou prípravkou. Táto trpezlivosť sa vám odvďačí.

          Tréningovú jednotku začíname miernym rozbehaním. Upozorňujeme hráčov na nesprávny beh a naprávame ho.
Strečing vykonávame po nahriatí svalstva a každú činnosť u každého hráča opravujeme a za správne prevádzané cvičenie hráčov pochválime.
Po strečingu nasleduje bežecká abeceda a znova nezabúdame opravovať každú činnosť u každého hráča a nešetríme pochvalami. Každou pochvalou sa deťom vlieva do žíl chuť do práce a začínajú pociťovať hrdosť z dobre vykonanej práce, ktorú vykonali vlastnými silami.
V basketbale je na prvom mieste úspešná streľba na kôš. Môžeme mať najrýchlejších hráčov s úžasnou kondíciou, ale keď nevedia dať kôš, tieto prednosti sú nám na nič. Preto je nesmierne dôležitá technicky správne vykonávaná streľba, ktorú vždy zaraďujeme po rozcvičení ako prvú. Zistíme pri tom, či si hráči osvojujú správnu streľbu, či ju dostávajú do krvi.
                Najvhodnejšie je začať výučbu streľby s pod koša pre praváka ľavou rukou a ľaváka pravou rukou. Nezabúdame každého hráča povzbudiť, pochváliť a vyskytujúce sa chyby naprávať. Tým, že sa začína učiť streľba nedominantnou rukou, ušetríme čas. Dominantná ruka sa naučí všetko takmer automaticky.
V mozgu prebehne prepis informácií sprava doľava, resp. opačne, súbežne s prísunom nových informácií.
Na nácvik technicky správnej streľby nešetriť časom, lebo streľba je jediná činnosť v basketbale, ktorá sa musí trénovať a v ktorej sa nedá vynechať žiaden detail. Úspešnosť streľby je závislá na dĺžke trénovania a technickej správnosti jej vykonávania.

Nácvik streľby:           ? telo musí byť v rovnováhe
                                    ? chodidlá v miernom úkroku vpred
                                    ? hlava v osi obruč – lopta
                                    ? oči upnuté na stred obruče – na cieľ
                                    ? prsty sú na lopte mierne roztiahnuté a palec s ukazovákom sú v tvare V
                                    ? ruka pri streľbe vystretá a zápästie ukazuje na cieľ

U detí dávame loptu do dlane a až pri vyššom veku na prsty. Deti majú ešte malú ruku a lopta je v ich rukách nestabilná. Pri sreľbe z vonku musia silovú časť prebrať dolné končatiny a ruka musí strieľať rovnako. Dbáme na to, aby deti strieľali len z takej vzdialenosti, aby nevrhali, ale strieľali technicky správne.

Ďalšie cvičenia zameriavame na prácu dolných končatín, ktoré hráči používajú v rovnakej miere v útoku i v obrane. Snažíme sa používať cvičenia, kde je lopta ako druhotný záujem. Postupne prechádzame v cvičeniach na zápasovú rýchlosť.
Basketbal je jedinečný v tom, že rovnakých päť hráčov útočí a aj bráni, takže práca dolných končatín sa musí učiť správne. Vychádzame zo správneho basketbalového postoja, kde sú použité všetky kĺby dolných končatín i rúk. Pre útok  je potrebný postoj v trojohrození, obranný postoj je rovnaký, len poloha rúk je iná. Znamená to, že musíme dbať na správnu prácu dolných končatín do najmenšieho detailu. Veľmi dôležitý je prvý krok, ktorý má byť rázny a dlhší, ako následné. V obrane sa dlhším krokom snažíme eliminovať náskok myšlienky útočníka a v útoku si dlhším krokom zakročíme obrancu a vytvoríme si výhodnejšie postavenie.
Cvičenia opakujeme až do úplného zvládnutia všetkými hráčmi a tak maximálne obmedzíme vznik slabého miesta v herných činnostiach jednotlivca.
Nezabúdame opravovať každú nesprávne vykonanú činnosť a naopak, vždy povzbudiť a pochváliť správne prevedenie cvičení.

Cvičenia zamerané na chytanie lopty a na prihrávku.

Pracuje sa vo dvojiciach s jednou loptou a keď má tréner a jeho asistenti po štyroch hráčoch, je zaistená správnosť a kvalita nácvikov.
Základom cvičení je chytanie lopty  prstami a nie dlaňami. Dbáme pri nácvikoch na postoj trojohrozenia, ktorý je základným postavením pre každý nácvik. Pri nácviku prihrávky je najdôležitejšia presnosť na cieľ.
Nácvik prihrávok za pohybu má svoje mimoriadne potreby. Deti si musia osvojiť prihrávku do behu svojho spoluhráča, čo je pre nich nová činnosť a zároveň aj nová zodpovednosť za správne prevádzanie cvičenia. Prichádza tímová práca.
Po zvládnutí správneho postoja a správnom chytaní lopty, prejdeme na dribling. Začiatky by mali byť zamerané na cvičenia bez pohybu a nedominantnou rukou. Keď deti zvládnu dribling na mieste, prejdeme na nácvik prvého kroku z postoja trojohrozenia. Tento nácvik má výnimočnú dôležitosť v polohe k pravidlám o krokoch. Znova sa začína pracovať nedominantnou rukou, kde dominantná ruka chráni loptu od brániaceho hráča, chráni dribling. Deti musia dostať všetky informácie o možnostiach, ktoré im dáva dribling.

   Možnosti:
» umožňuje pohyb
» umožňuje únik
» umožňuje premiestniť sa na lepšie miesto
» umožňuje meniť rýchlosť pohybu
» umožňuje meniť smer pohybu
» umožňuje mať loptu pod kontrolou
» umožňuje rozhodovať o lopte

          Pri detailnejšom rozoberaní, je tých možností viac. Čím je vyššia kvalita driblingových zručností, tým je vyššie sebavedomie detí a ich úspešnosť. Pri nácviku driblingu dbáme na maximálne obmedzenie zrakovej kontroly lopty.
          Hráči majú sledovať pohyb ostatných hráčov po ihrisku, alebo hľadieť na kôš, ako na svoj cieľ. Nácvik driblingu je nekonečný a musí byť zvládnutý oboma rukami rovnocenne. Nezabúdame opravovať chybné vedenie lopty a vyžadujeme prácu bez zrakovej kontroly. Chválime každého hráča aj za snahu vykonávať cvičenia správne. Povzbudzujeme ich a nabádame k trpezlivosti. Musíme si uvedomiť, že deti majú ešte malé ruky, ktoré neumožňujú dokonalejšie ovládanie lopty.
    Zhrňme si, aké informácie získali deti o činnostiach potrebných pre basketbal:
? správny beh
? správnu techniku streľby
? správny basketbalový postoj
? správne chytanie lopty
? správne prevedenie prihrávky
? správne vykonávanie driblingu

           Posledná herná činnosť, ktorú je potrebné zvládnuť pred postupom do prípravy pre mini žiakov,  je dvojtakt. Začína sa zvládnutím rytmu krokov a výskoku s vystretou rukou. Musíme zmeniť návyk z hodín telesnej výchovy, kde do výskoku je zaradená rovnaká odrazová noha ako vystieraná ruka. Ľavá, alebo pravá. Pre dvojtakt je odrazová noha opačná ako vystieraná ruka. Zdvihnuté koleno je totožné s rukou. Pokiaľ sa nezvládne táto pohybová koordinácia nôh a rúk, nemôžeme ísť ďalej. Po zvládnutí tejto činnosti prechádzame na pohyb s loptou. Pre vykonávanie dvojtaktu musíme naučiť deti vyťahovať loptu oboma rukami s prenesením lopty na jednu stranu a použiť správnu odrazovú nohu.
Tak, ako v iných činnostiach, tak aj pri výučbe dvojtaktu, učíme pravákov ľavý dvojtakt  a ľavákov pravý. Pri nácviku dvojtaktu používame toľko opakovaní, až zistíme, že nepotrebujeme opravovať rytmus pohybu a používanie správnej nohy a ruky. Zakončovanie musí byť vždy od dosky s citom. Miesto dotyku lopty na doske musí byť minimálne vo výške hornej čiary malého obdĺžnika a vertikálne na jeho hornom rohu. Doskok po dvojtakte má byť na miesto, kde lopta z koša padne do rúk. Každé cvičenie začínať z postoja trojohrozenia a nezabúdame okamžite opravovať každú zle vykonanú činnosť. To znamená, od prvého vstupu do cvičenia. Nešetríme pochvalami a povzbudzovaním.

5. Mini žiaci

        Najvhodnejšie obsadenie na poste trénera pre družstvo mini žiakov je tréner, ktorý robil nábor, výber a prípravku. Je to človek, ktorý najlepšie pozná povahy a schopnosti všetkých hráčov. Pozná detailne premenu jednotlivých hráčov a presne vie, ktorý má aké nezvládnuté činnosti. Začiatok prípravy mini žiakov je z pravidla po letných prázdninách a tak dokáže rozpoznať, že ako zvládli prípravku a hlavne, čo v nich zostalo.
        Tréningové jednotky pre družstvo mini žiakov sa predĺžia z jednej hodiny na hodinu a pol tri až štyri krát v týždni, kedy po dvoch dňoch má byť deň voľna. Predĺžením času sa zabezpečí dostatočný čas aj na všeobecnú pohybovú prípravu, atletiku, gymnastiku atď.
        Tréningovú jednotku skladáme z nácvikov činností, ktoré hráči spoznali v prípravke a to počnúc správnym rozbehaním cez strečing až po basketbalové cvičenia. Vek  hráčov  je  taký,  že  nepotrebujú  cvičenia  na rozvoj  vytrvalosti
a sily, ale potrebujú si zdokonaľovať prácu s loptou. Preto treba začať basketbalové cvičenia s technicky správnou streľbou z miesta od dosky s prechodom na dvojtakty.
        Nesmieme zabúdať na nepretržitú a trpezlivú opravu nesprávne prevádzaných cvičení a povzbudiť a pochváliť úspešné zvládnutia cvičení.
        Snažíme sa vyberať cvičenia, ktoré sa vykonávajú v pohybe vo dvojiciach, trojiciach a podľa zvládnutia týchto cvičení môžeme potom zaraďovať cvičenia o vyšších počtoch hráčov. Úlohou cvičení by malo byť osvojenie si tímovej práce s dodržiavaním všetkých zásad technicky správneho vykonávania nácviku.
Mini žiaci zaradený do súťaží riadených KBZ, alebo priamo SBA, majú podľa pravidiel mini basketbalu používať výlučne osobnú obranu, takže cvičeniam zameraným na obranu musíme venovať polovicu času z basketbalových nácvikov. Každé cvičenie musíme hráčom popísať a dať im informáciu o spôsobe vykonávania a mieste, kde sa táto činnosť v basketbalovom zápase používa.
          Neuveriteľná vnímavosť hráčov po pár týždňoch zistí, že niektoré cvičenia sú len na vyplnenie času. Hráči spoznajú, že tréner nie je pripravený na tréning a strácajú záujem a chuť pracovať.
Tréner si musí všímať svojich hráčov a ich schopnosti používať naučené, musí si všímať ich inteligenciu a predpoklady pre tímovú prácu, musí si všímať ich reakčnú rýchlosť a rýchlosť vykonávania cvičení. Podľa vypozorovaného si už môže tréner výhľadovo zaradiť hráčov na jednotlivé posty v družstve, ale prípravu hráčov nedelí. Tréner si vlastne buduje tím pre budúcnosť, tak preto nemôže zanedbať nácvik ani jednej hernej činnosti a nemôže byť nevšímavý k povahám hráčov všeobecne.

Do tréningových jednotiek začíname zaraďovať ďalšiu basketbalovú činnosť a tou je odstavovanie a doskok. Nácvik prevádzame v trojiciach, kde prvý hráč strieľa z krátkych až stredných vzdialeností, alebo z trestného hodu, druhý hráč je obranca a je ku košu otočený chrbtom a tretí hráč je útočník otočený ku košu čelom. Striedanie hráčov pri plnení úlohy môžeme vykonávať po piatich až maximálne desiatich strelách. Nezabúdame opravovať každú činnosť a každého hráča a tradične nešetríme povzbudzovaním a pochvalami.

 

Pri cvičeniach zameraných na hru je dôležité vtĺkať deťom do hlavy basketbalové zásady:

    > hoď a bež !
    > stojaci hráč, žiaden hráč !
    > basketbal hrajú hráči bez lopty a nie hráč s loptou !
    > čo chceš urobiť, urob hneď, lebo o pol sekundy je neskoro !
    > lopta je rýchlejšia než najrýchlejší hráč !
    > dribluj s hlavou hore, lebo nevidíš kam bežíš !

Tých zásad je viac a pribúdajú úmerne s vekom, ale nezabúdajme, že výučba basketbalu podlieha nepísanému zákonu postupnosti: „Od ľahšieho k ťažšiemu“.

Prikladáme myšlienky Mgr. Milana Ivanku (2010), ktorý presne pomenúva naše boľavé miesta a obohacujú túto publikáciu.

 

Z čoho musíme vychádzať pri realizácii športového tréningu mládeže (ŠTM) ?

a/ z požiadaviek, ktoré kladie súčasný, prípadne budúci šport (vývojové
    tendencie) – úloha odborníkov – Športová veda - FTVŠ, MŠ SR.
b/ z možností, ktoré máme k dispozícii pre realizovanie ŠTM – úloha
   spoločnosti, vlády SR, národný projekt rozvoja športu v štáte ...

Aj napriek problémom má Slovensko mnoho talentovaných detí. Nemáme však vytvorenú stratégiu výchovy a dotvárania talentov a ich prechod medzi dospelých. Naše kolektívne športy sa väčšinou vydali na nesprávnu cestu zvyšovania výkonnosti . Hlavne v etapách špeciálnej športovej prípravy (15-18 rokov) a etapy hráčskeho dotvárania (od 18 rokov) náš systém úplne zlyháva a je neefektívny. Nemôžeme si naďalej dovoliť takéto plytvanie talentami ! Naše talenty nemajú problémy v žiackych a sčasti i dorasteneckých kategóriách, ich výkonnosť je porovnateľná a dokonca i lepšia ako majú mnohé vyspelé štáty v Európe. Problémy majú vo veku, kedy sa majú stať osobnosťami, či už v kluboch,  alebo v reprezentácii, kedy sa majú stať oporami, plnohodnotnými hráčmi, kedy sa majú uplatniť v zahraničí a postupne sa vypracovať, keď už nie na celosvetové , tak aspoň na európske hviezdy. Tam sa však naše nesporne mnohé talenty v posledných rokoch neprepracovali. Stali sa len priemernými hráčmi (česť výnimkám), v priemerných európskych kluboch bez náznaku aspoň sa priblížiť k špičkovým hráčom. Po spoločnom štarte sme totiž nastúpili na nesprávny vlak a napríklad, český rýchlik nám neustále uniká závratnou rýchlosťou. Kde je príčina? Podľa mňa je to nesprávny smer cesty a malá snaha o zmenu. K budúcej vysokej výkonnosti vedú totiž dve cesty. Nechcem nikomu krivdiť, ale podľa mojich dlhoročných skúseností od mládeže až po vrcholový šport sme sa vydali tou zlou cestou. Je to cesta „žmýkania, urýchľovania, zabíjania“ talentov. Táto falošná a slepá koľaj nikam nevedie a preto je potrebné čo najrýchlejšie sa vrátiť na tú správnu cestu !

Dovoľujeme si citovať aj ďalšie, nad mieru platné myšlienky, ktoré sa s vysokou pravdepodobnosťou nedostanú do uší funkcionárov, už pre chronickú hluchotu alebo pre pocit ohrozenia zo strany múdrejších a lepších.

 Dlouhodobá koncepce sportovního tréningu. (Dovalil, 2007)

K výkonu vedú dve cesty :

• Ranná špecializácia.
• Tréning zodpovedajúci vývoju.

 

 

U nás bohužiaľ prevláda tá prvá cesta – ranná špecializácia. Už v starovekom Grécku Aristoteles napísal : „ v zozname olympijských víťazov nájdeme len dve, alebo tri mená tých, ktorí zvíťazili ako muži i ako chlapci, pretože neprirodzeným výcvikom v mladosti vyčerpali svoju silu !“
Náš šport hlavne vplyvom nepochopenia filozofie prípravy mládeže na budúcu vysokú výkonnosť stratil a premrhal mnohé talenty. Systém súťaží, systém odmeňovania a ohodnotenia práce trénerov, tlak málo fundovaných a diletantských funkcionárov, prehnané ambície rodičov, vplyv neodborných médií, to všetko vytvára neprimeraný tlak na výsledky už od najnižších kategórií a nevedomky spôsobuje neprirodzený rast výkonnosti.
Katalizátory – urýchľovače rastu výkonnosti prinášajú čiastkové úspechy, no bez konečného trvalého efektu  - skutočnej medzinárodne uznávanej osobnosti profesionálneho športovca! Náš systém produkuje umelo vyšperkované talenty, ktorých vrchol je väčšinou okolo 19 – 20 tich rokov a potom nastáva rapídny pád do európskej podpriemernosti. „Kto prvý vyniká, nemusí vždy byť prvý ! „ Všetko má svoj čas – dôležitý je spôsob dosahovania vysokej výkonnosti.

Ak je to dôsledok neúmernej špecializácie v tréningu, potom sa väčšinou naše očakávania ďalšieho rastu nenaplnia. Dôležitá je miera všestrannosti, ako základ budúcej vysokej výkonnosti ! Úplne absentuje pohybová príprava na základe rozvoja všeobecných pohybových schopností.

TALENT  +  ŠPECIALIZOVANÝ TRÉNING V DETSTVE   = SKORÁ VYSOKÁ VÝKONNOSŤ !!!

Vo väčšine prípadov platí :
Čo sa zrýchli na začiatku, býva skrátené na konci !
Čím širšia základňa všestrannosti, tým vyššia výkonnosť v dospelosti !
S vysokou mierou výkonnosti spôsobenou rannou (skorou) špecializáciou v žiackom a dorasteneckom veku súvisí po 18 – 19 roku výkonnostné zaostávanie – vrchol je rýchly, ale krátky a pokles nastáva skôr a je rýchlejší. (viď väčšina našich talentov z olympijského družstva do 21 rokov vo futbale, kde sú dnes talenty, ako Hlinka, Babnič, Németh ... ? Sú z nich európske hviezdy?
Sú príkladom „vyžmýkaných“ talentov , alebo je to len náhoda ?
Majú naši „TOP“ funkcionári vôbec na pamäti tvrdenie: „Dôležité zápasy nečakajú deti v desiatich, pätnástich rokoch, ale najskôr v 19 – tich ! Nemalo by byť úlohou športových zväzov zmeniť postoj funkcionárov a teda potom i väčšiny trénerov a vytvoriť novú víziu výchovy mládeže ?
Súťaže u mládeže nie sú cieľom, ale prostriedkom perspektívneho rastu !
To znamená, že momentálny športový výkon nie je taký dôležitý, ako je vytváranie predpokladov pre budúci výkon. Úspešnosť povzbudzuje sebavedomie, z prehier však netreba robiť tragédiu. Časté súťaženie zvyšuje disciplínu, upevňuje zmysel pre kolektív, posilňuje morálne a vôľové vlastnosti, tak dôležité faktory pre dospelosť.
Záverom, je preto na mieste vysloviť zdržanlivé stanovisko k rannej špecializácii. Tým skôr, že naše výsledky v športových hrách na vrcholovej úrovni nepotvrdzujú jej efektívnosť a oprávnenosť (napr: Olympiáda Peking 2008 – absencia kolektívneho športu) . V súvislosti so závažnými aspektmi vývojovými, výchovnými a zdravotnými na  ktoré proste v našich ŠH nemôžeme zabúdať sa takto zameraný tréning mládeže ukazuje ako nezdôvodniteľný a neefektívny. Stále však nachádza mnohých stúpencov v radoch funkcionárov, trénerov a netrpezlivých rodičov. S ohľadom na všetky uvedené poznatky a dôvody je treba hodnotiť túto cestu ako nesprávnu, orientujúcu sa na úspech za každú cenu. Vo svojej podstate však málo perspektívnu a zlú.
Nie je prirodzene možné dopodrobna popísať ako sa má v jednotlivých etapách trénovať, jednoznačný recept ani neexistuje. Môžeme však vyvolať diskusiu (odbornú, verejnú) o tomto probléme a snažiť sa o prehodenie výhybky na lepšiu, kvalitnejšiu koľaj. Je najvyšší čas vypracovať novú filozofiu a metodiku s ohľadom na nové podmienky a možnosti, s ohľadom na naše slovenské špecifiká a zvláštnosti. Zmenu filozofie prístupu k tréningu mládeže podložiť  i zmenou podmienok a to sa bojím bude najväčší problém. Tu absentuje hlavná úloha štátu  –  politika v oblasti rozvoja športu pre všetkých, pre zdravie a pre radosť. Mám veľké obavy, že v budúcnosti nastane pomerne veľká fyzická degenerácia našej populácie, čo nás bude stáť nemalé finančné prostriedky a preto si myslím, že otázkou dňa by mala byť snaha o prevenciu, čím dlhšie bude tento stav agónie športu trvať, tým to bude ťažšie v budúcnostinaprávať. Ak chceme byť úspešný musíme používať rozum a umenie orientácie v spleti cieľov:

„Na konci vidí aj hlupák, múdrejší v strede a len mudrc vidí cieľ už pri prvom kroku!“ Dúfam, že nie sme všetci hlupáci !?

 

Použitá literatúra a materiály:

Dobrý L. – Stackeová D. (2010): Jaký by měl být trenér mládeže?
                                                      TV a ŠM č.5, Praha

Dovalil J. a kol. (2007): Výkon a tréning ve sportu.
                                        Olympia Praha, ISBN 978-80-7033-928-2

Ivanka M. (2010): Je potrebná zmena v príprave mládeže v kolektívnych
                              športových hrách?
                              Referát

Krause J.- Mayer D.- Brown B. (2006): NABC´S Basdketball Skills & Drill  for Younger
                                                                DVD

Perič T. (2004): Sportovní příprava dětí
                                  Grada Praha, ISBN 80-247-0683-0

Zusková K. a kolektív (2010): Osobnosť športovca
                                                  Grafotlač Prešov, ISBN 978-80-555-0134-5

 

  

 

 Recenzia:
                Mgr. Jaroslava Rubická PhD